Predošlý večer som sledoval nacvičovanie spevov, na nedeľný kostol. Bola to veľmi milá a pekná skúsenosť. Žiadna telka, alebo nejaká obrazovka, na ktorej by sa zobrazoval text piesní. Na sololitovej tabuli, kriedou napísané verše, sa opreli o stenu a z toho sa čítalo.

Oceánia/Tonga 

Ráno sa malo začať zvyčajne. Tak, ako aj predošlé dni. Budíkom na východ slnka. Nestalo sa tak. Zobudil som sa na to ako vonku niekto spieva. Bola ešte tma. Neskôr mi Ana povedala, že to je pravidelný rituál, jednej z cirkví. Pred východom slnka sa stretne skupinka veriacich a cestou do kostola spievajú náboženské piesne. Obloha nebola kompletne zatiahnutá. Nebolo však ani pekne. Nad oceánom bol hustý pás oblakov, takže som to sledoval opäť len z postele. Príjemná aktivita a akosi mi ani nevadilo, že nebudem mať zrejme nafotený ani jeden východ slnka. Cez deň mi toho fotenia nadmieru stačilo.

Plán bol taký, že okolo siedmej pôjdem na ryby s miestnymi rybármi. Bol pomerne dosť silný vietor a práve kvôli nemu sa rybačka preložila na noc. Takže som si doprial krátku prechádzku po pláži a nechal si prefúkať / prevetrať hlavu a všetky myšlienky v nej.

Keď som sa vrátil, Ana už na mňa kričala, aby som sa k nej pridal na raňajky. Pripadalo mi to, ako prázdniny u starej mamy keď som bol malý chlapec. Samozrejme pár detailov bolo iných, no to vôbec nie je podstatné. Premýšľal som, ako vyplniť časovú medzeru namiesto rybačky. Rozhodol som sa ísť na prechádzku, okolo ostrova.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Chocolate (Anin pes) mi nečakane robil spoločnosť po celý čas. Dokonca aj vtedy, keď som si na pláži, v tieni palmového listu, vyrobil ďalšiu toaletu, s úžasným výhľadom. Hovoril som mu, že táto aktivita ho zrejme nebude zaujímať, no jeho to neodradilo. Bola to jeho voľba.

Premiestnil som sa o niekoľko metrov ďalej a sadol si pod ďalší obrovský list, ktorý mi robil tieň. Vzal som si so sebou aj knihu, lebo som plánoval relaxovať. Chocolate si ľahol za mňa tak, že sme sa chrbtami vzájomne dotýkali. Bolo to super. On spal, ja som si čítal, vietor vial, oceán bol farebný, obloha modrá a ja som si pripadal, ako ten najšťastnejší človek vo vesmíre!

Chcel som ísť neskôr do vody a pokúsiť sa nafotiť život pod hladinou. Zabudol som si však vziať šnorchel. Takže mi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť poň, k Ane. Keďže ostrov bol malý, tak vrátiť sa poň späť, nebola žiadna tragédia. Aj tak som nemal nič na pláne.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Po pláži sa povaľovali mušle rôznych veľkostí a tvarov. Presne také, ktoré som dovtedy videl vždy len v obchodoch so suvenírmi, po celom svete. Niektoré z nich mohli mať aj 5 kg/kus. Jednu som si vzal a chcel priniesť domov, ako suvenír, ktorý mi bude navždy pripomínať moje dobrodružstvo na tomto ostrove. Vydržalo to však len po letisko v Aucklande, kde mi ju o pár týždňov zhabali.

Počas mojej návštevy južného Pacifiku bolo práve obdobie „spiruliny“. Mám tým na mysli, že vo vode rástlo mnoho tráv a kadejakého zeleného sajrajtu, ktorý mi moc pri fotení nepomohol. Teda aby som bol presný, tak mi to fotenie celkom zrušil. Kvôli tým zeleným „hovnám“ bola voda zakalená, lebo v nej plávali kúsky tejto zelenej srandy, za ktorú by možno obetoval aj svoj život, nejeden vegán. Kde tu sa okolo mňa zamotala ryba, no moc ich veru nebolo. Podvodné fotenie som teda rýchlo vzdal.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Keď som sa vrátil späť, k Ane, tak už ma čakala s teplým obedom. Opäť prichystala nejaké jednoduché a fantastické jedlo zároveň. Po ňom som si doprial krátky šlofík, ktorému napredoval môj zrak túlajúci sa po šírom oceáne, predo mnou.

Neskôr ma Ana zobudila s tým, že večer asi nebude doma, lebo má pohotovosť. Jedna z žien, v dedine, začala rodiť a ona sa musí o ňu postarať. Keďže na ostrove nie je nemocnica, ale len jedno malé zdravotné stredisko, tak sa vždy čaká na to, ako sa situácia vyvrbí. Ak  je všetko ok, tak sa žena pripraví a počká sa na loď, ktorá po rodiacu ženu príde z vzdialeného ostrova. Je to akási vodná sanitka. Ak sú s pacientom komplikácie, tak príde na ostrov aj lekár a rodí sa na mieste, kde sa nachádza budúca mamina.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Podchvíľou sa objavila pri dome aj Ana. Spýtal som sa jej na stav pacientky. Povedala, že všetko je ok a čaká sa na loď, ktorá ju prevezie na vzdialené ostrovy, do nemocnice.

Na ostrove nie je ani zubár. Akonáhle má niekto zdravotné ťažkosti, vždy musí cestovať na niektoré vzdialené ostrovy. Deti tu majú jednu základnú školu, no keď ju ukončia, tak musia opäť opustiť ostrov. Mnohokrát sa kvôli dieťaťu a jeho škole presťahuje celá rodina na iný ostrov. V celej krajine nie je ani jedna univerzita. Ak chce niekto študovať na vysokej škole, tak najčastejšie odíde na Fidži. Ešte pred pár rokmi, sa dalo študovať aj na Novom Zélande, no ten zaviedol Tonge vízovú povinnosť, a preto to už teraz možné nie je.

Všade len oceán. Ako sa dá stratiť v Oceánii

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Nočná obloha sa celkom vyjasnila. To bolo pre mňa niečo, ako pozývací list, na fotenie hviezd, nad hlavou. Tu, mimo hocijakej civilizácie bolo nebo nado mnou neuveriteľné. Ani netrebalo dvíhať hlavu dohora, aby som videl čo tam je. Vďaka nulovému svetelnému znečisteniu, boli hviezdy priamo nad horizontom. Mliečna dráha bola taká zreteľná a výrazná, ako strieborná reťaz, na čiernom koberci.

Život na ostrove. Ako sa dá stratiť v Oceánii

Na ostrove nie je ani jedna rieka. Tým vzniká priestor na zamyslenie sa. Akú vodu pijú jeho obyvatelia. Odpoveď je jednoduchá. Každý dom má svoj vlastný rezervoár. Je to taký obrovský sud. Naozaj obrovský. Niečo, ako malý bazén, no nikto sa v ňom nekúpe. Keď prší, tak sa zo striech zachytáva dažďová voda a tečie do týchto veľkých nádob. Na jej dne je kohútik, cez ktorý sa voda čapuje na použitie. Pil som ju celý čas aj ja a za týždeň som nemal ani jedenkrát tráviace problémy. To sa nedá povedať napríklad o vode v iných krajinách.

Pacifická noc

V ďalšej časti, zo života na opustenom ostrove ti už konečne napíšem aj viac o miestnych pochúťkach. Takže sa dozvieš aj to, ako sa pripravuje napríklad pes alebo, ktorá časť ľudského tela chutila miestnym kanibalom najviac.

Zatiaľ ahoj!