Ak by sa ma ešte pred pár mesiacmi niekto spýtal, kde je Tonga, tak by som na neho len nechápavo pozeral, o čo mu ide. Nemal som o tejto krajine ani poňatia.
Je Marec 2019 a ja pozerám, vo svojej emailovej schránke, na potvrdenie rezervácie letu, z Aucklandu na Tongu.

Oceánia/Tonga 

Zrejme sa tam naozaj dostanem. Treba si však v predstihu niečo o krajine aj naštudovať, aby som aspoň tušil, kam sa zasa trepem. Najlepšie informácie však získavam priam na mieste, od domácich obyvateľov. Plán cesty som už mal, ako tak pripravený, no zasa hrala veľkú úlohu zhoda okolností, ktorá zapríčinila to, že môj plán a realita boli od seba vzdialené na toľko, ako Tonga a Slovensko.
V nasledujúcich článkoch si tak budeš môcť prečítať, ako sa dá stratiť v Oceánii a zamilovať si to tak, že na to nezabudnem do konca života!

Po niekoľkých dňoch na ostrove Tongatapu, kupujem lístok na rýchlo loď, ktorou sa mám presunúť na súostrovie Pangai a stráviť tam týždeň. Všetko by to bolo skvelé, ak by som sa na palube nedal do reči s jedným chlapíkom. Počas toho, ako sme sa spolu rozprávali, sa ma spýtal, kam idem. Povedal som mu teda kam. Zasmial sa a prikývol, že máme spoločnú cestu, lebo aj on tam vystupuje.

Fajn! Aspoň mám nejaký styčný bod pri vystupovaní z lode, lebo GPS občas vypadáva. Cesta mala trvať zhruba 10 hodín, takže času bolo viac než dosť. Nevedel som sa vynadívať, na opustené, malinké ostrovy, ktoré sa občas vynorili na horizonte.

Po niekoľkých hodinách loď zastavila, neďaleko väčšieho ostrova a na malom člne, do prístavu odviezli pár pasažierov. Môj nový kamoš mi povedal, že nasledujúca zastávka, je naša. Keď o pár hodín, loď opäť začala spomaľovať, tak som si nahodil na plecia ruksak a pripravil sa na prestup do malej loďky aj ja.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Až keď som na nej sedel a vzďaľoval sa od veľkej lode, tak mi prišlo čudné, že tam ten môj kamoš nie je. Kapitán člnu si odo mňa vypýtal cestovný lístok, aby zistil, kam idem. Vtedy mi napadlo, že ak som vystúpil zle, tak mi to zrejme povie.
S neutrálnym výrazom v tvári, mi vrátil lístok a bez slova pokračoval k brehu malého ostrova. Tak si teda hovorím, že je všetko v poriadku a ten môj kamoš, chudák zrejme zabudol vystúpiť.

O pár minút som spokojne vyskočil na rozpadnuté, betónové mólo a prešiel po ňom na breh. Keď som prešiel na breh, tak tam na lavičke, pod stromom sedeli dvaja muži vo veku okolo 40+. Pozdravil som ich.

Hneď sa ma spýtali, kam idem. Na mape som našiel nejaké ubytovanie, ktoré malo byť kúsok od prístavu. Takže to isté som im povedal. Jeden z nich na mňa nechápavo pozrel a spýtal sa ma ešte raz. Kamže to chceš ísť? Odpovedal som, že nájsť si hostel niekde v meste. Z jeho výrazu v tvári som pochopil, že mu to asi akosi nesedí. Spýtal sa ma: „Na ktorom ostrove je ten hostel?“ Vyťahujem mapu a ukazujem mu označený Pangai.

Chlapík si napravil šiltovku na hlave a povedal: Lenže toto je ostrov Haafeva. Pangai je o jednu hodinu rýchloloďou ďalej na sever“.

Pozeral som na neho, ako blázon a nechápal som. Vyťahujem opäť telefón a spúšťam GPS lokalizáciu. Je to tak. Vystúpil som na nesprávnom ostrove. Do riti!

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Rýchlo reagujem a pýtam sa, kedy ide ďalšia loď? Hmm, až budúci týždeň. O päť dní. Do riti! Sadol som si teda k ním na lavičku a začal rýchle premýšľať, čo robiť. Neviem prečo, ale prvé čo mi napadlo, boli banány, ktoré som kúpil na cestu. Mal som ich asi 3 kg. Takže som sa spýtal svojich nových dvoch kamošov: Dáte si banán? Priniesol som nejaké z Tongatapu.

Sedeli sme tam ako traja opičiaci a tlačili do hláv banány. Oni sa smiali na mne, že som to posral a ja som sa smial tiež. Čo iné mi zostávalo? Zisťoval som situáciu. Aký veľký je tento ostrov? Malý. Je tu nejaké mesto? Nie. Koľko tu je dedín? Jedna. Koľko obyvateľov? 260. Je tu banka? Nie. Našťastie som si vybral nejakú hotovosť deň pred tým, no obávam sa, že to aj tak stačiť nebude na celý pobyt. Je tu nejaký hostel? Nie. Dáte si ešte banán? Áno. Konečne kladná odpoveď.

Chlapi sa začali niečo medzi sebou rozprávať v miestnom jazyku. Nič som nerozumel. Do rozhovoru zapojili aj staršiu ženu, ktorá sedela pri prvom dome.

Sedel som tam s banánanom v ruke a pozeral do diaľky na oceán. Premýšľal, ako z tejto situácie vyviaznúť, čo najlepšie. O chvíľu jeden z chlapíkov na mňa opäť prehovoril. Tam tá žena sa volá Ana. Pracuje, ako zdravotná sestra a býva v dome, ktorý patrí zdravotnému stredisku. Včera sa odtiaľ odsťahovala jej dcéra. Má voľnú izbu s posteľou. Môžeš tam zostať, kým ti nepôjde loď.

Ani sa mi nechcelo veriť, že celá situácia je zrazu vyriešená. Zobral som teda zvyšné banány a batoh. Ana ma privítala s obrovským úsmevom. Ospravedlňovala sa, že nemá doma poriadok a ani nič neprichystala pre hostí, lebo žiadnych nečakala. Hneď som je prerušil, že to je to posledné čo ju môže trápiť. Som jej veľmi vďačný, že ma prichýlila.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Bola zvedavá, ako som sa sem dostal. Keď som jej to povedal, tak sa neubránila smiechu. Nečudujem sa jej. Aj ja sa na tom dodnes dobre bavím.

Dala mi základné inštrukcie, ako sa žije na ostrove. Je tu jeden obchod, ktorý sa otvorí kedykoľvek. V nedeľu sa v celej krajine nepracuje. Nerobí sa absolútne nič. Len sa ide do kostola a relaxuje. Takže si mám ísť rýchlo niečo kúpiť na jedenie, lebo obchod možno čoskoro zatvoria. Poslúchol som a kúpil som potraviny tak, aby bolo dosť pre mňa a aby som sa mohol rozdeliť aj s Anou.

Zobral som teda zásobu krekrov, ryby v konzerve, nejaké sladké kekse, čaj a balík ryže, instantné polievky.

Potom, ako som sa vrátil mi Ana povedala, že toho nemá veľa. Našťastie pred týždňom doplnili v obchode zásoby a ona si mohla niečo tiež nakúpiť. Dala mi ochutnať tradičný Tonžský koláč s kokosovým pudingom. Chutil, ako náš medovník.

Následne mi povedala, že ostrov je malý a prejdem ho dookola zhruba za 2 hodiny. Tak som sa vybral po pláži na malý prieskum. Obrovské palmy, prázdna pláž, pokojná voda a modrá obloha. V diaľke, na horizonte som videl, ako sa na útese lámu veľké vlny.

Cestou po pláži som bežne nachádzal veľké mušle. Našiel som aj také obrovské, že ich váha bola cca 5kg. Urobil som si toaletu s tým najkrajším výhľadom na svete. Pod kokosovou palmou, som vyhrabal jamu a naložil do nej poklad pre pirátov 🙂 .Keď som sa vrátil, tak celý ostrov už vedel, o tom, že tu je nejaký cudzinec. Bola to veľká udalosť tak ako pre nich, tak aj pre mňa. Ľudia sa chodili pozerať na belocha. Na tento ostrov prídu za rok cca 2 až 3 turisti. Všetci sa na mňa usmievali a pýtali sa Any odkiaľ som. Nikto nevedel, kde je tá krajina Slovakia.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Neskôr som sa vybral opačnou stranou na prechádzku. Deti na mňa pozerali, ako na prízrak. Po pláži, ale aj po okolí sa poflakovali prasatá s malými prasiatkami. Keď som dorazil na opačnú stranu ostrova, tak som si išiel zaplávať. Nebol tam absolútne nikto, takže som sa kúpal nahý viac než hodinu.

Pomaličky sa začalo zvečerievať a nechcel som ísť po tme. Nemal by som sa kde stratiť, no nechcel som prísť hneď prvý deň neskoro, keď ma čakala moja hostiteľka. Stihol som si pozrieť západ slnka a krátko po ňom som bol späť, u Any.

Uvarili sme si instantnú polievku, ktorú som kúpil v obchode a vypili čaj. Celý večer sme sa rozprávali o Slovensku a Tonge. Medzičasom niekto prišiel s dvomi kokosovými orechmi. Niekedy cez deň som Ane spomenul, že ich mám rád. No a večer už som mal dva na stole. Ráno som plánoval pozerať východ slnka. Ana mi povedala, že ani nemusím vstať z postele. Môžem ho sledovať priamo odtiaľ.

Ako sa dá stratiť v Oceánii

Na ostrove som strávil týždeň. Je toho veľmi veľa, čo všetko som tam zažil. Každopádne sa chcem s tebou podeliť o to, ako sa dá stratiť v Oceánii a najmä čo tam robiť. . Preto sleduj ďalšie články, v ktorých všetko opisujem. Dozvieš sa napríklad aj to, že ešte pred pár storočiami, bol v tejto krajine kanibalizmus, a preto ti poviem, ktorá časť, z ľudského tela chutila najlepšie. A čo ešte?

    • Ktorá časť z ľudského tela chutila najlepšie
    • Ako sa pripavuje pochúťka zo psa
    • Ako vyzerá vyučovanie na základnej škole
    • Čo na ostrove a čo nie alebo, čo z bežného života sa tam neoplatí hľadať
    • Ako vyzerá život domorodcov
    • Ako som sa stretol s tonžským kráľom a nórskym princom
    • Ako sa nenechať zožrať žralokom
    • A kopec ďalších objavov

    Skrátka píšem o tom, ako sa dá stratiť v Oceánii a užiť si to 🙂

Dovtedy sa maj fajn!