Cestovanie s domácimi

Ľudia si často myslia, že na to, aby človek cestoval, potrebuje hromadu peňazí, ale nie je to tak. Cestovať sa dá aj bez tučného konta, znamená to však rozlúčiť sa s luxusnými hotelmi a službami… Znamená to skutočne spoznávať krajinu, v ktorej ste sa ocitli. Jej skutočné čaro, krásne, ale aj tie odvrátené stránky nespoznáte v niekoľkohviezdičkových rezortoch, vybudovaných pre turistov, ale za ich bránami, kde čakajú ozajstné cestovateľské zážitky.

„za ich bránami, kde čakajú ozajstné cestovateľské zážitky“

Keď chcete veľa vidieť, musíte veľa chodiť, veľa sa voziť, plaviť alebo akýmkoľvek iným spôsobom sa presúvať po krajine, kde ste. V spojení s miestnymi zvykmi a obyvateľmi môžu byť tieto presuny nebezpečné, ale aj veselé a hlavne nezabudnuteľné.

 

cestovanie

Nocľah uprostred ničoho v Národnom Parku Lauca (cca 4200 m.n.m.)

 

Napríklad v Maroku sme spolu s dvoma kamarátmi cestovali bežným autobusom. Lístok, ktorý sme si od šoféra kúpili, bol ešte z roku 1986! Spolu s nami sa tam tlačilo niekoľko desiatok ďalších ľudí. Boli „namačkaní“, kde sa dalo. Deti sedeli na kolenách rodičov a pod sedačkou bolo miesto pre hydinu v klietkach. Ostatní zostali v uličke, kde prevážali aj všeličo iné. Vedľa nás sa strhla poriadna hádka a skoro došlo aj k bitke medzi viacerými mužmi a ženami. To všetko kvôli rozliatej kanve plnej mlieka.

 

cestovanie

Pohostinný domáci ľudia v dedinke Merzougha na Sahare

 

Do hôr sa cestuje malými dodávkami. Tlačenica je tam asi ešte väčšia. Keďže cesta vedie cez malé dedinky, môžete naraziť na naozaj zaujímavé indivíduá, napríklad dedka, ktorý má na hlave miesto slnečných okuliarov staré letecké. Ďalšou kuriozitkou boli živé kozy, uviazané na streche auta aj s batožinou. Cestovala s nami aj dievčina, ktorú sme stretli na trhovisku v Marrakeši, a rozhodla sa, že podnikne výlet do Marockých hôr s tromi slovenskými tulákmi. Bola to blondína s modrými očami, čo znamenalo pre miestnych priam až magnetickú príťažlivosť. Jeden dedinčan ju chcel od nás dokonca vymeniť za 1 000 tiav.

 

cestovanie

Ranná hygiena z prasknutého potrubia v jednom z mestských parkov v Marakeši

 

Na Machu Picchu sa dá dostať viacerými spôsobmi. Pre nás však boli všetky pridrahé, a preto sme sa rozhodli poslúchnuť rady skúsených cestovateľov, ktorí tam takto šli už pred nami. Bolo treba prestupovať na viacerých miestach a dopravovať sa malými „kolektívami“, čo sú minidodávky upravené na prevoz ľudí. Terén, po ktorom sa tá naša škriabala, bol minimálne zaujímavý. Cesty boli doslova vyrýpané v kopcoch. Naokolo len hustá džungľa. Z jednej strany sa kopec prudko dvíhal do výšin a do strany druhej, kam sa mi pri pohľade točila hlava, lebo trpím strachom z výšky, som sa radšej nepozeral.

Okolie pomerne často lemovali kríže na pamiatku zosnulých pri haváriách. Pri pohľade na asi 12 vedľa seba postavených krížov ma celkom zamrazilo, lebo mi bolo hneď jasné, že tu mal nehodu práve kolektív podobný tomu nášmu. Cesta bola taká úzka, že šofér musel pred každou zákrutou trúbiť. Ten náš to nerobil, lebo bol opitý. Žiaľ, to sme si všimli až na ceste – neskoro. Bolo obdobie dažďov. Vtedy nie sú ojedinelé zosuny pôdy, a preto sme len dúfali, že naša cesta nebude zavalená. Do cieľa sme dorazili, a nemali sme kde spať. Šofér ukončil náročnú zmenu s hlavou na volante a my sme zostali v dodávke spať s ním.

 

cestovanie

Cesta na Machu Picchu

 

Na presúvanie sa v natlačených autobusoch sme si časom zvykli. V celej Južnej Amerike sa práve týmto dopravným prostriedkom ľudia najčastejšie sťahujú a prevážajú ním aj celé nábytky a kopec iných vecí. Čo nás však nepríjemne prekvapilo, bolo, keď náš autobus prepadli rebeli, ktorí štrajkovali proti vláde. Našťastie sa vďaka odvážnemu šoférovi nič nestalo a odniesli si to len rozbité okná a poohýbané plechy stroja.

To, že miestna doprava môže byť aj nebezpečná, sme napríklad v Riu zistili hneď po príchode. Už na samotnej autobusovej stanici, ktorá bola pre nás prvým kontaktom s Riom, sa dali sledovať varovné tabule o falošných taxikároch. Tí sú skoro na nerozoznanie od skutočných. Vyplašených turistov nalákajú do svojho auta, odvezú ich niekam do neznáma a dôkladne o všetko okradnú. V minulosti sa, žiaľ, niektoré tieto strety končili aj smrťou. K všetkému peknému patria aj riziká. Cestovanie nie je výnimka. Napriek tomu sa oplatí ich podstúpiť, obmenou sú nezameniteľné zážitky.

Naše ďalšie zážitky nájdete v nasledujúcom čísle lifestilového mesačníka RadaR