Vodopády – Národný Park Iguazu

Noc bola príjemná. Vlastne to bola prvá v stane na tomto kontinente. Zobudili sme sa pomerne skoro. Vonku pri dome som zazrel domácu pani ako niečo upratuje okolo domu. Keď zbadala, že sa derieme von zo stanu, hneď na nás s obrovským úsmevom začala mávať a ukázala nám vodu z kohútika aby sme ju použili.

 

 „Buenos Dias  Seňora, gracias“

 

„Buenos Dias  Seňora, gracias“. Bolo to od nej veľmi priateľské gesto. Juraj rozbalil provizórnu kuchyňu a dal variť vodu na kávu. Využili sme vodu z kohútika a umyli sa tam. Nie len  tu v okolí kde sú vodopády, ale aj vo väčšej časti celej Južnej Ameriky ľudia žijú naozaj vo veľmi skromných a niekedy až v „sparťanských“ podmienkach. Pre našinca by ich domec bol len malá drevená chatrč, kde miesto sklenených okien bola len drevená okenica, s plechovou strechou.

 

Vodopády Iguazu

Naša hostiteľka, ktorá vyskúšala „slovenskú medicínu“

 

Popred dom sa tiahla červená prašná príjazdová cesta a za domom malá záhrada, kde sa motali dvaja Slováci s obrovskými batohmi. Zopakovanie plánu na dnešný deň prebehlo pri rannej šálke kávy a skromných raňajkách. Pobalili sme sa a šli za domácou paňou. Deti už neboli doma a zostala tam len mladá slečna spolu so staršou. Poďakovali sme sa za poskytnutie nocľahu a ochotu. Ženy sa tvárili tiež veľmi šťastne a vyzeralo to že sa z našej neočakávanej návštevy príjemne potešili.

 

„Médica Eslovaca“

 

Pred vstupom do týchto krajín sa treba zaočkovať proti rôznym chorobám, treba byť obozretný. Samozrejme, ani nám nechýbali potrebné vakcíny, no pre istotu sme si každý zabalili fľašu domácej slivovice na dezinfekciu žalúdka. Nepatrím medzi tých, ktorým tento alkohol lahodí, no prevencia je prevencia a nás čakala dlhá cesta. Ako sa neskôr ukázalo, slivovica – slovenská medicína poslúžila aj na iné účely. Ponúkli sme teda aj domácu pani. Najskôr nechápala, čo to je, no potom sa Juraj vynašiel a označil tento slivkový nápoj ako „Médica Eslovaca“.

To prelomilo ľady pani to šupla do seba. Zrazu na nás vypleštila oči. Chytila sa steny aby neodpadla a lapala po dychu. Chcela aj niečo povedať, no pre jej kašeľ jej nerozumela ani mladá. S Jurom sme sa začali smiať, no aby sa nezľakla, že ju chceme otráviť, sme si rýchlo dali po jeden aj my. Keď ju to prešlo začala sa smiať aj ona a opakovala „médica, médica“ … Všetci sme sa tomu dobre zasmiali. Na pamiatku som ešte nechal pre jedného z malých chlapcov, ktorých tam mali, svoje náramkové hodinky a rozlúčili sa s príjemnými ženami.

 

Vodopády Iguazu

Prvý nocľah na priedomí

 

Takéto stretnutia mám veľmi rád. Hoci tých ľudí už asi nikdy v živote neuvidím, zanechali vo mne silnejší dojem ako tí, ktorých poznám už niekoľko rokov a tvária sa ako najväčší kamaráti..

Zastávka odkiaľ mal ísť autobus na vodopády s Národným Parkom Iguazú bola asi 20 minút pešo. Sadli sme si vedľa na cestu kde nás včera vysadil šofér a čakali. Autobusy tu fungujú tak, že na ne treba mávať, aby zastavil. Okolo nás ich šlo niekoľko. Niektoré aj zastavili, no boli pridrahé. Najlacnejšie sú tie, ktorými sa vozia aj domáci. Volajú sa „Colectivo“. Samozrejme, že sú aj v najhoršom stave, no neprekáža nám to. Snažíme sa vnímať krajinu tak, ako ju vnímajú jej jednoduchí a prostí občania a tak sa aspoň na chvíľu stať súčasťou tej kultúry.

 

„Cez vybité okná sa dovnútra valil prach“

 

O chvíľu sa na obzore rútil starý dokrkvaný autobus. Hneď sme vedeli, že ten bude náš. Tak sa aj stalo. Svetlá mal povybíjané, miesto smeroviek boli len ohrdzavené diery. Cez vybité okná sa dovnútra valil prach z cesty a vnútri sedeli spokojne sa tváriaci zamestnanci parku. Cesta trvala asi 40 minút, no nikam sme sa neponáhľali, takže krajina, ktorá bolo cestou okolo sa dala príjemne sledovať.

 

Vodopády Iguazu

Čakanie na autobus

 

Brány boli ešte zatvorené, takže nás nechali čakať ešte asi pol hodinu. Tam sme sa opäť stretli s Kórejcom a zhovárali sa. On mal len malý ruksak, takže smelo sa mohol pustiť do prehliadky parku ihneď po tom, ako prešiel cez turniket. Avšak naše 20kg náklady bolo potrebné niekam odložiť, lebo vláčiť ich naprieč celého parku bola úplná blbosť. Juraj našiel úschovňu a za pár pesos sme sa jej zbavili. Vytúžené vodopády boli už len „na skok“. Prehliadku parku sme odhadli na 5 až 6 hodín, ale o tom zas nabudúce :-)

 

Vodopády Iguazu

Pred vstupom na vodopády

 

Ďalšie fotografie z Argentíny a Národného Parku Iguazu nájdete tu.