Najťažšia práca je v kráteri Mt. Ijen (plus návod na cestu)

Najťažšia práca je v kráteri Mt. Ijen (plus návod na cestu)

Niekedy netreba veľa na to, aby som pochopil to, koľko toho mám. Trošku šalamúnska veta na začiatok článku. Viem, ale hneď všetko objasním. Pred pár mesiacmi som absolvoval cestu po Indonézii. Dostal som tip na horu Ijen (Katka mnohokrát vďaka!). Keďže to bolo na ostrove Jáva a tam som sa plánoval zdržať, tak mi to vyhovovalo. Netrvalo dlho a bolo rozhodnuté. Ijen bol napevno v mojom itinerári.

Ázia/Indonézia/Jáva 

Plánoval som tam ísť kvôli modrým ohňom, šľahajúcich zo zeme. Teda aspoň tak som si to nejako predstavoval. Ak by som na horu Ijen šiel niekedy opäť, tak tie ohne by boli zrejme to posledné, čo by ma zaujímalo. To je však len môj subjektívny názor. A prečo?

Je krátko po polnoci a dopíjam svoju kávu v malom nočnom obchode. Zbalím ešte kofeínový povzbudzovač v plechovke, vodu a sadám na prenajatý skúter. Off-line mapa ma vedie niekam do hôr, takže by to malo byť OK. Za mestom je tma a jediné čo v nej vidím, je svetelný kužeľ, ktorý naháňam, ako osol mrkvu, v animovaných seriáloch.

Cesta stále stúpa a teplota nenápadne klesá. Z príjemných 30°C je zrazu len 20°C. Je mi jasné, že to bude takto pokračovať ďalej. Moja cieľová zastávka je niečo okolo 2800 m.n.m. To je aj celkové prevýšenie, lebo som začínal pri brehu oceánu. Po chvíli zastavujem svojho dvojkolesového oslíka a obliekam si nepremokavú bundu, lebo som už v oblakoch a vlhkosť vzduchu je veľmi vysoká. Do toho sa spustil aj dážď. Motať sa komplet premočený v horách je asi to posledné, čo potrebujem.

Mount Ijen sledovanie pri práci

Telefón ma vedie stále niekam do hôr, no mám trochu obavy, lebo idem celkom na slepo. Len tak pocitovo, som našiel nejaké miesto na mape, označil ho, ako cieľový bod a vybral sa tam. Dúfajúc, že cestou stretnem nejaké turistické auto, ktoré budem prenasledovať, ako polícia Fantomasa. Samozrejme s lepším koncom, ako v tom legendárnom filme.

Netrvá to dlho a už kopírujem trasu nejakého džípu so samolepkami turistickej kancelárie. Vo vnútri ešte spokojne driemu nejaký ďalší ľudia a to by mohli byť turisti. Preto vsádzam na to, že to je správne auto a držím sa ho, ako kliešť. Postupne autá pribúdali. Cesta sa vlnila, stúpala, klesala, zužovala sa, niekde bola mokrá, niekde suchá. Občas som trafil takú jamu, až som sa zľakol, že mi tam zostalo koleso, ktoré sa odtrhlo od motorky. Nemal som rukavice, takže konce prstov nereagovali na to, čo im mozog prikazuje.

Mount Ijen obloha

Asi po necelej hodine a pol prichádzam k parkovisku. Moja poloha je identická s tou, ktorú som si zaznačil aj na mape. Prišiel som tu v predstihu, aby som mohol sledovať východ slnka nad kráterom Ijen. Prvý ranný výstup bol až donedávna o 03:00. To sa však zmenilo len pár dní pred mojim príchodom, lebo jeden z turistov nerešpektoval bezpečnostné pokyny. Pri bezhlavej honbe za skvelými fotkami sa pošmykol a spadol priamo do jedného z nich. Žiaľ, neprežil.

Na parkovisku som si za pár drobných prenajal respirátor. Čelovku som mal vlastnú. Kým sa otvorila rampa, blokujúca cestu ku kráteru, dal som sa do reči s jedným z horníkov, ktorý tu pracuje už 16 rokov. Jack mi prezradil viac o jeho práci. Nosenie síry z krátera je veľmi ťažká práca, a preto si privyrába tak, že ráno sprevádza turistov. Hneď som mu povedal, že ja nemám veľa peňazí a nemôžem mu zaplatiť. Radšej nech si zoženie niekoho, kto mu dá zarobiť, lebo so mnou by len stratil čas.

Mount Ijen zostupujúci turisti

Povedal, že chvíľu na mňa obetuje, lebo je ešte málo hodín. Rýchlo sme sa teda dali do reči. Má dve deti a ženu. Živí rodinu, a preto tu chodí každý deň takmer 365 dní v roku. Síra sa v kráteri ťaží takmer nepretržite. Teda, ak to vietor dovolí. Ruda sa nakladá do veľkých košov a tie si horníci naložia na plecia. S týmto nákladom musia vystúpiť na vrchol krátera a tam naložiť koše do pripravených vozíkov. Do jedného koša si Jack nakladá zhruba 30kg síry. Keď bol mladší, tak zvládol aj 40kg, no sily ubúdajú. Aj dnes je tu veľa mladých horníkov, ktorí si dokážu zarobiť viac, lebo ešte vládzu. Celkový náklad košov je niekedy aj 90kg.

Krátko pred tým, ako sa mala cesta ku kráteru sprístupniť, sa otvorila aj kancelária. Tu som celý čas čakal, aby sa mi podarilo rýchlo kúpiť vstupenku na Ijen. Poradil mi to Jack. Pri rozlúčke mu dávam moju kávu v plechovke. Tvári sa nadšene a ja mám z toho tiež radosť.

Za 1 kg síry, horník dostane 6 centov (0,06€)

80kg x 0,06€ =4,8€

Mount Ijen jazero panoramat

Bol sviatok, takže vstupné bolo drahšie. Cena rovnaká, ako cez víkendy (150k IDR cez víkend a sviatok 100k IDR bežné dni). Niečo málo po štvrtej hodine, sa rampa zodvihla a vybral som sa po hlinenej ceste nahor, do lesa. Dostal som upozornenie, od známych, aby som nešiel v noci sám, ale vždy s nejakou skupinkou. To sa mi darilo asi prvých 30 minút. Potom tempo, týchto mojich parťákov značne klesalo a ja som sa chcel hore dostať skôr, ako pelotón za mnou.

Odtrhol som sa teda a dal sa na únik. Spoločnosť mi robil len svetelný kužeľ z čelovky a para z úst, ktorá občas ten lúč preťala. Opäť som sa dostal do oblakov a všade okolo mňa bola len hustá hmla. Viditeľnosť zhruba na 15 metrov. Pokračoval som v stúpaní. Z ničoho nič sa predomou, v tej hmle objavila nejaká osoba. Stála uprostred cesty a nehýbala sa. Skoro som naložil do gatí. Uprostred noci, niekde úplne v prdeli sa brodím oblakmi a zrazu na mňa civí nejaký človek (dúfal som, že to je človek 🙂 ). Prehltol som ťažkú slinu a pomaly pokračoval smerom k nemu. Nič nemal v rukách a to mi dalo viac odvahy.

Mount Ijen podmienky v práci

Keď som na jeho tvári identifikoval oči a ústa, tak sme boli od seba celkom blízko. Bol to chlap. Intuitívne som sa na neho usmial tak, ako to robím zakaždým, keď sa mi stretne pohľad s niekým iným. Bol som však pripravený brániť sa a telo som mal napnuté, ako rumunská gymnastka. Našťastie mi ten týpek úsmev opätoval a vtedy som vedel, že pozerám príliš veľa thrillerov. Pozdravili sme sa, s úsmevmi na perách sa obišli, zamávali si a opäť sa tá postava stratila v hmle. Keby ten týpek vedel, ako ma vystrašil, tak by sa smial na tom až doteraz.

Asi po 30 minútach som dorazil k niečomu, čo sa tvárilo byť horská chata. Tam sa dalo kúpiť nejaké drobné občerstvenie, no ja som mal všetko čo mi bolo treba. Pokračoval som ďalej. Cesta sa zmenila na širší chodník a hmla okolo mňa ustupovala.

Mount Ijen robotník

Po chvíli sa mi pred očami rozprestrel jeden z najkrajších pohľadov, aké som videl za posledné roky. Z bielej masy podo mnou trčali len dva kužele. Vrcholce neďalekých vulkánov. Medzi nimi žiariaci mesiac a modrá obloha s miliónmi hviezd. Zvažoval som, že si to odfotím, no bál som sa, že kvôli tomu nestihnem modré ohne. Tie boli priorita, takže som pokračoval v stúpaní a ten pohľad si snažil vtlačiť čo najhlbšie do pamäte. Teraz, s odstupom času viem, že to nebolo najšťastnejšie rozhodnutie.

O chvíľu som stretol horníka, na ceste do práce. Chvíľu sme kráčali spolu a rozprávali sa odkiaľ som a podobné bežné otázky, ktoré zaujímajú takmer všetkých cudzincov. Odtrhol som sa aj od neho a čoskoro som stál na malej križovatke. Tu sa cesta rozdeľovala. Jeden smer pokračoval ďalej na vrchol hory Ijen (cca 1000 metrov) a druhý smer bol dole, do krátera. Zvolil som ten druhý.

Mount Ijen ranné jazero

Po kameňoch som zostupoval opatrne, aby som sa tam nevyvalil, ako keď som v noci sledoval Mt. Bromo. Niekde v diaľke, hlboko podo mnou som už sledoval, ako sa tam hýbu malé svetielka. Keďže som bol prvý v kráteri, museli to byť pracujúci horníci. Netrvalo to dlho a už som aj jedného míňal. Mal kopcovito naložené oba koše. Neviem prečo, ale pocítil som obrovskú ľútosť, pri pohľade do jeho unavenej tváre. Chcel mi predať malú sošku zo síry. Vedel som, že ju nekúpim a preto som ho len potľapkal po ramene, poďakoval sa mu a zaželal veľa šťastia. Vždy keď ma míňal ďalší a ďalší horník, tak som sa rýchlo uhol z úzkej cestičky v skalách, aby som im nezavadzal a nerobil ich prácu ešte ťažšiu, aká už bola aj sama o sebe.

Postupne sa mi podarilo dostať až celkom dole, na dno krátera, kde bolo jazero. To je najkyslejšie na celom svete, takže kúpanie sa v ňom asi nie je ten najlepší nápad. Sledovať prácu horníkov, ma zaujalo natoľko, že som nevnímal nič okolo seba hodnú chvíľu. Časom však začali pribúdať ďalší zvedavci, akým som bol aj ja.

Mount Ijen v zajatí dymu

Vedel som, že práca týchto horníkov je naozaj ťažká, no nevedel som, že až tak. Na tvárach tých ľudí, bolo možné vidieť únavu, takmer kedykoľvek. Jazvy a červená koža na ramenách boli niečo, ako nedobrovoľné tetovanie od nákladu, ktorý im zarábal na živobytie. Tie im trčali spod odevov. Až vtedy som pochopil, aké mám vlastne šťastie, že môžem robiť to čo robím. Nech som už v živote robil hocijakú prácu, ktorú som v daný moment preklínal a nenávidel, tak sa ani zďaleka nepodobala na tú, ktorú som práve v tej chvíli sledoval. Naživo pred vlastnými očami.

Horníci ťažia síru vo veľmi ťažkých podmienkach. Neustále stúpajúce kúdole dymu ich prácu neustále sťažujú. Mnohokrát musia čakať, kým sa zmení smer vetra a potom môžu pracovať. Aj mne sa raz nedopatrením podarilo dostať sa do prúdu tohto sírového oblaku, ktorý ma na niekoľko sekúnd dokonale paralyzoval. Bol som kúsok od jazera, nevidel som absolútne nič. Aj napriek tomu, že som mal respirátor, tak som nemohol dýchať a začínal som sa dusiť.

Mount Ijen pracuje sa stále

Napadlo mi, že sa skúsim na slepo presunúť. Vtedy som si však spomenul, že jazero je niekde kúsok podo mnou. Pád do neho by bola veľmi nešťastná voľba. Dochádzal mi kyslík a jediné čo mi napadlo urobiť, dúfajúc v to, že mi to pomôže, bolo schúliť sa do klbka a dýchať to, čo mám pod bundou. Ak by som mal na stupnici od 1 do 10 ohodnotiť, ako moc mi to pomohlo a 10 je najlepšia možnosť, tak tento nápad bol blízko hodnote 0,1.

Našťastie sa smer vetra zmenil a ja som sa znovu poriadne nadýchol popri tom, ako som sa presúval ďalej. Čo my vyrazilo dych opäť, bol pohľad na niektorých turistov. V snahe urobiť si fotku s pracujúcim horníkom, mu nejedenkrát zavadzali. S plnými košmi alebo pri práci, museli turistov dokonca obchádzať. Choré!

Mount Ijen nakladanie do košov
Mount Ijen lov turistov na fotku s horníkom
Mount Ijen váženie nákladu

Krátko pred tým, ako začalo svitať, horníci zapálili na „hotspotoch“ plamene modrej farby. Teda aby som bol presný, tak to bol jeden plameň. Keď som opäť videl, čo niektorí turisti dokázali urobiť preto, aby si to zblízka odfotili, tak som sa nestačil čudovať. Vlastne už sa ani nedivím, že tu pred pár dňami niekto zahynul, ak to bolo podobné, ako aj v mojom prípade.

Modré ohne sa tak teda stali skôr sklamaním, no o to viac som mal „zážitok“ z toho, ako som sledoval prácu horníkov. Bol som z toho taký unesený, že som aj zabudol cestou späť urobiť plánovanú zastávku na vrchole kopca Ijen a pozrieť si okolitú krajinu. Nevadí, Mám o ďalší dôvod navyše sa tam vrátiť.

Napadá mi ešte jedna dôležitá vec. Aj napriek tomu, že dole pri oceáne panujú príjemné tropické teploty, tak hore na kopcoch to neplatí ani zďaleka! Cestou naspäť, dole som stretol „X“ plážových turistov, ktorí len v šortkách a krátkych tričkách šliapali hore. Nech sa snažili akokoľvek, tak sa nedalo prehliadnuť, že ich drkoce od zimy. Ak nechceš byť za blázna, tak si zober dostatočne veľa oblečenia. Tu hore sa ti naozaj zíde. To je asi všetko, maj sa fajn a nech to dobre dopadne!

Mount Ijen pri práci

Čo sa o Mt. Ijen oplatí vedieť

Oplatí sa prenajať skúter

1€ – 16459 IRD (11.06.2018)

Na parkovisku sa dá prenajať čelovka aj respirátor

Treba sa dobre obliecť

Z mesta Banyuwangi trvá cesta na parkovisko Ijen cca 70 minút skútrom

Celá galéria s fotografiami

By |2018-10-19T02:26:16+00:00október 18th, 2018|0 Komentárov

Kto za tým vlastne je

Volám sa Aleš a cestovanie spolu s fotografovaním sú mojimi dlhoročnými vášňami. Svojimi zážitkami a fotografiami chcem každému ukázať, že cestovanie nie je len pre vyvolených.

Tvoj názor ma zaujíma, napíš mi komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.