Slovenský raj

Slovenský raj alebo aj ako sme sa mali

Medzi najkrajšie miesta na Slovensku v mojom „rebríčku“ rozhodne patrí Slovenský Raj. Je to miesto, kde si môže polahodiť azda každý. Už na základnej škole som sa učil o tom, že to je skvost nie len u nás doma na Slovensku, ale aj v blízkom okolí. Prívlastok Národný Park nenesie len tak náhodou. Je tu skutočne veľa pozoruhodných miest, ktoré sa oplatí navštíviť. Bohatý na flóru i faunu. Dostupný pre mladších aj starších vyznávačov turistiky.

Východiskovým bodom bol vstupná brána v Čingove. Je to ideálne pre tých, ktorí nemajú vlastné auto a prišli vlakom do Spišskej Novej Vsi, ktorá je odtiaľto necelých 15minút jazdy autobusom. Okolo celého Národného Parku je pomerne dosť hotelov, ubytovní alebo chát, kde sa dá prespať. Tím, ktorým nie je cudzie spanie „pod širákom“ alebo v stane to však opisovať netreba. Miesto ako stvorené na „vyčistenie nadbytočných“ myšlienok. Aj takto by sa dal nazvať tento kút Slovenska.

Zo samotného Čingova sa dá podniknúť hneď niekoľko kvalitných výletov do prírody. Polovicu dňa sme už mali za sebou, a preto sa nám neoplatilo ísť na dlhú túru. Aj najmä vďaka tomu, sme sa rozhodli vybrať sa na Tomášovský výhľad. Zhruba dvojhodinová cesta popri horskom potoku alebo krížom cez hustý les plný ihličnanov urobí dobre asi každému. Na samotnej výhľadní už nepanuje taká kľudná atmosféra, ako cestou k nej. Toto miesto je v pomerne dosť veľkej obľube milovníkov turistiky a aj práve preto sa tu dá stretnúť dosť ľudí, ktorí sa kochajú jedinečným výhľadom.

Jednej známej, z Taiwanu, som rozprával o Slovensku. Pár mesiacov na to, sa vybrala cestovať do našej krajiny. Spýtala sa ma, kam je poradím vybrať sa. Okrem iného, som jej povedal práve aj o tomto mieste. Slovenský Raj a Tomášovský výhľad. Keď sa vrátila tak mi rozprávala o tom ako moc a jej tam páčilo. Trochu však nerozumela, prečo na ňu počas cesty pokrikovalo mnoho opálených detí. Nič jej neurobili, no stále jej niečo hovorili rečou, ktorej ona nerozumela.

Tomášovský výhľad je miesto, ktoré obľubujú aj horolezci. Je to najmä kvôli veľmi dobrému prístupu na samotnú skalu, ktorá je ukončená výhľadnou. Tí zdatnejší ju s ľahkosťou zdolajú ako nič. V prípade, že na to dostane chuť aj amatér, nie je problém zaplatiť si rýchlo kurz. Spolu s inštruktorom a s prenajatou výbavou sa pomaličky „škriabu“ pokiaľ vládzu. Z tohto miesta je za ideálnych poveternostných podmienok vidieť aj Tatranské štíty. Na druhej strane sa postupne dvíhajú kopce Slovenského Raja a pomyselnými dotykmi sa načahujú za bielymi oblakmi.

Opatrnosti nikdy nie je dosť a ani toto miesto nie je výnimkou. Akoby pre výstrahu to „podčiarkujú“ svietniky a vence kvetín, ktoré tu ležia na pamiatku tým, čo túto zhruba 80 metrovú prírodnú roklinu už navštívili, no nikdy sa tu nevrátia.

„Jej interiér pripomína režim minulý“

Ďalším miestom, ktoré bolo na našom víkendovom „playliste“ po Slovenskom Raji bol Prielom Hornádu. Toto je pomerne dlhá trasa a tiež sa dá podniknúť viacerými smermi. Nakombinovali sme si to tak, aby sa nám podarilo vidieť a zažiť čo najviac. Po hrebeňovke plnej fascinujúcich výhľadov končiacej na Kláštorisku sa dá zvoliť viacero smerov na ďalšiu cestu. Tu sú dodnes rozvaliny starého komplexu budov, ale aj občerstvenie v podobe horskej chaty. Jej interiér nepripomína miesto, kde sa chata nachádza, ale skôr režim minulý. Aj toto má samozrejme svoje čaro, ktoré sa rýchlo rozplynulo hneď potom, ako som si všimol ceny za občerstvenie.

Samotná túra naprieč prírodou je priam magická. Šum krištálovo čistej vody, obrastené kopce a kľud sú veci na nezaplatenie. Zdolávanie vodopádov po rebríkoch je pre mňa zážitok sám o sebe. Výškové rozdiely korýt malých, ale dravých horských potokov sú pospájané rebríkmi. Tie umožňujú ešte intenzívnejší zážitok s prírodou.

Ďalšou križovatkou túlania v Raji bola Suchá Belá. Odtiaľto naša cesta pokračovala opäť ku korytu Hornádu. Posilnený domácimi langošmi a kofeínovým nápojom sa robil prvý krok omnoho jednoduchšie. Príroda akoby sa rázom zmenila. Strmé kopce obrastené zelenými ihličnanmi nahradili zmiešané lesy a pozvoľne tečúce koryto rieky, ktoré sa kľukatilo ako svetoznáma juhoamerická Amazonka. Po chvíli prekonávania lesných chodníkov sa v čoraz väčšej miere začali striedať s úzkymi kovovými schodíkmi. Tie boli nejeden krát nainštalované a upevnené priamo v skalách.

Pod nohami tak bolo vďaka ním len niekoľkometrové vzduchoprázdno. Trasa, ktorá skoro identicky lemuje koryto rieky je tak nie len skvelým spojítkom medzi  človekom a prírodou, ale vďaka informačným a náučným tabuliam aj akousi informačnou cestou. Na nich je možnosť zistiť tak omnoho viac užitočných informácií. Na tomto skoro sedem kilometrovom chodníku je toho vidieť rozhodne dosť.

„Túra naprieč prírodou je priam magická“

Nie len tu v Slovenskom Raji ale v každých horách je počasie nevyspytateľné. To sa potvrdilo aj nám. Zhruba v polovici lozenia po visutých lavičkách Prielomu Hornádu sa nad našimi hlavami strhla  poriadna búrka. V sprievode hrmenia, bleskov a ľadových krúp sa tak náš trek stal o niečo nebezpečnejší. Rozmočený terén a klzké kovové lavičky prechod spomalili ešte viac. Na naše šťastie sa nám podarilo dostať už do bývalej rómskej kolónie Letanovce, ktorú len pred nedávnom premiestnili o niekoľko kilometrov ďalej aj kvôli problémami medzi chatármi, turistami a neprispôsobivými občanmi Letanovskej rómskej osady.

Uzimení a zmoknutí sme sa rozhodli, že nasledovný a zároveň posledný deň v Slovenskom Raji si doprajeme trochu relaxu a upustíme od 30km peších presunov. Avšak ráno po východe slnka, ktoré svojimi teplými lúčmi prebúdzalo okolie do nového slnečného dňa, nám nedalo zostať nečinní. „Relaxovať predsa môžeme keď bude pršať!“ Zvolili sme teda najmenej náročnú trasu a pobrali sa k Letanovskému Mlynu. Cesta plná zelene, zurčania horského potoka s malými jaskynkami, studničkami a jazierkami bol ten najlepší relax aký sme mohli dostať.

Víkend strávený na Čingove a jeho okolí začiatkom jari bol pre nás potvrdením toho, prečo je toto miesto v mapách značené pod menom Slovenský Raj. Názov, ktorý nesie oprávnene a zaslúžene. Už teraz sa teším ako sa tu vrátime a pozrieme jeho ďalšie zákutia.

 „Relaxovať predsa môžeme keď bude pršať!“