Plavba zimným fjordom

Niekto mi raz povedal, že za polárnym kruhom musí byť zrejme polárna nuda. Pardon, myslel som poriadna nuda. Pre neho možno áno, no pre mňa určite nie. Dostať sa za túto pomyselnú kružnicu na zemeguli, bol dlhodobo jeden z mojich snov. Ani neviem prečo. Proste som sa tam chcel dostať.
Aby som tam však nešiel „len tak, naprázdno“ tak som to chcel spojiť ešte s jednou nevybavenou záležitosťou, ktorá je takisto na zozname tých mojich tajných cestovateľských prianí. Vidieť polárnu žiaru, to by bola nádhera!

Nejedenkrát sa mi už však stalo, že krátko na to, ako som si naplánoval nejakú cestu, tak sa pritrafilo niečo, čo ju hneď aj ovplyvnilo. Ak hádaš, že aj teraz to tak bolo, hádaš správne. Našťastie to bolo pozitívne prekvapenie, a práve o ňom ti chcem dnes povedať viac. Krátko na to, ako som si kúpil letenku do nórskeho mesta Tromsø, mi potvrdili aj plavbu po fjorde.

Malo teda ísť o sledovanie migrácie veľrýb, v jednom z mnohých nórskych fjordov. Presne sa to malo všetko odohrať neďaleko mesta kde som mal plánovaný prílet. Domáci dobre vedia, že práve tu, do Kaltfjord-u chodia tieto obrovské ryby loviť svoju potravu. Slede.
Funguje to celé tak, že skôr, ako začnú migrovať veľryby, tak svoju cestu na život a na smrť začnú aj tieto menšie ryby. Slede sú tak potom prenasledované, no a to je ideálna príležitosť na to, aby sa dali sledovať aj nám smrteľníkom.

Termín bol teda pevne dohodnutý. Ráno keď som išiel autom na miesto stretnutia (o tom, ako sa prepravovať po destinácii pripravujem samostatný článok), tak som sa nevedel ubrániť myšlienkam, že z plavby nič nebude. Nech som sa snažil byť akýkoľvek optimista, tak pri tom hustom snežení, to proste vyzeralo nedobre. Vločky veľké, ako vrecúško čaju sa z neba sypali, ako z deravého vreca.

Na dohodnutom mieste už prešľapovala, z nohy na nohu, skupinka po uši zabalených cudzích tvárí. To vo mne vyvolalo dobré pocity, že tam aspoň nebudem sám. Keď som našiel „veliteľa“ tej skupiny, tak som sa hneď spýtal, ako to vyzerá s plavbou. Mladá a príjemná slečna ma uistila, že všetko je ok. Nie je dôležitý sneh, ale vietor. No a keďže bolo bezvetrie, tak sme sa čoskoro pobrali autobusom do prístavu.

Skôr, ako sme ponaskakovali na palubu omrznutého dreveného korábu, nás ešte poriadne naobliekali. Predsa len, počasie na severe je chladné a na vode sa rýchlo môže zhoršiť, bez akéhokoľvek varovania. Navliekol som sa teda do hrubej kombinézy a na ňu som si ešte natiahol obrovský pršiplášť. Už ani neviem koľko som mal na sebe presne vrstiev, ale hlavu s krkom som mal v tom tak dokonale zafixovanú, že keď som sa chcel pozrieť na stranu, tak som musel otočiť celé telo. Dokonca by som v tom aj zaspal a hlava by zostala bez pohybu. Hlavnú úlohu však tento skafander splnil, lebo počas celej plavby som ani raz necítil, že mi je zima.

Sledovanie veľrýb sa dá robiť dvomi spôsobmi. Na vlastnú päsť alebo cez nejakú agentúru. Ak by som chcel ísť sám skúsiť šťastie, tak by to bolo len krúženie okolo brehov fjordu.
V minulosti som už 3 krát skúšal tieto krásne tvory vidieť, no ani raz som nebol úspešný. Skúšal som oba spôsoby. V Nórsku som opäť vsadil na agentúru. V meste Tromsø, je ich pomerne dosť. Tu na severe sa dá dokonca ísť aj na polárne safari. Neviem však, ktorá z daných agentúr je najlepšia alebo najhoršia. Mne sa páčila predstava plaviť sa po fjorde na drevenej plachetnici a preto som sa rozhodol práve pre North Sailing. Majú dlhoročné skúsenosti a okrem toho, sa s nimi dá ísť aj na ďalšie iné výlety. Veď posúď sám, ak chceš.

Keď sa drevená loď doslova odtrhla od zamrznutého móla, v očiach všetkých členov tejto cesty, bolo vidieť akúsi zvláštnu iskru. Radosť, vzrušenie a možno aj adrenalín. Čakala nás 5 hodinová plavba fjordom za polárnym kruhom.

Počas tejto cesty som sledoval, ako vyzerá život na pustatine. Niektoré domy boli prístupné len loďou alebo snežným skútrom. Keďže bol druhý decembrový týždeň a to znamenalo, že do polárnej noci zostáva už len niekoľko dní, tak slnko na oblohe sme celý čas nevideli. Zhruba okolo 10tej ráno sa rozjasnila obloha, no o 14tej už bola zasa tma, ako vo vreci. Ako vyzerá nórske slnko teda netuším, no mesiac som si vychutnal v plnej kráse. Ten bol na oblohe takmer celý deň.

Nikdy predtým som takto blízko k zemskému pólu nebol, a preto som sa až zľakol, keď som videl vyjsť mesiac nad horizont. V prvých sekundách mi napadlo, že na nás útočia mimozemšťania v nejakom zvláštnom vesmírnom plavidle. Tá vec bola taká obrovská, že mi ani nenapadlo, že to je ten útvar, pod ktorým padlo už toľko prvých bozkov alebo romantických vyznaní. No skrátka bol obrovský a nádherný zároveň. Takto sa po oblohe motal celý deň, ako opilec, ktorému sa ešte nechce ísť domov.

Zasnežená krajina, ktorá vládla nad tmavými vlnami ľadovej masy Kaltfjord-u, budila vo mne rešpekt od prvého pohľadu. Krajina mnohokrát tak pustá a zároveň príťažlivá, si ma získala na každý jeden okamih. Niekedy som bol v takom úžase, až som zabudol fotografovať.

Sledovanie veľrýb je veľmi dobre naplánované. Po fjorde sa plaví loď. Má nejakú obvyklú trasu, no to, čo je podstatné, sú prírodné znamenia. Už aj z diaľky sa dá zistiť, kam presne natočiť plavidlo. Ako som spomínal, tak veľryby sa živia sleďmi. Tie zvádzajú boj o to kto prežije a kto bude zožratý. Ak veľryby takéto miesto nájdu, tak sa tam zoskupia a hodujú. Popri tom sa však časti rýb dostanú aj na hladinu, a to je zasa priestor pre čajky, ktoré tiež nechcú zostať hladné. Práve kŕdeľ čajok, je signál alebo niečo, ako maják, že tam sú veľryby.

Na našej plavbe som videl skutočne krásu nórskej krajiny oblečenú do zimnej róby. Pôsobila tak nevinne, tak krásne, tak chladne. Sledovanie veľrýb bol môj pokus číslo 4. Aj tentokrát bol neúspešný. Najskôr som bol z toho trochu zúfalý, lebo som veril, že teraz sa to už naozaj podarí. Keď som sa však nad tým neskôr zamyslel, tak som do úvahy vzal veci zo širšieho hľadiska.

Som šťastný, že sa mi podarilo plaviť sa zimným fjordom, na krásnej drevenej plachetnici. Videl som nádhernú krajinu, za polárnym kruhom. Ak by niekto z tej lode začal do vody hádzať kúsky mäsa, aby prilákal veľryby a kŕmením ich zhromaždil len preto, aby si nažhavení turisti odfajkli niečo, na svojich fiktívnych zoznamoch splnených prianí, tak práve to by bol dôvod na to, aby som bol smutný. Takto to proste malo byť. Príroda vie najlepšie, kedy a čo má ukázať. Ak tam vtedy budem aj ja a budem svedkom toho krásneho divadla, tak sa vždy poteším. No nebudem ju predsa znásilňovať k tomu, aby sa to stalo len preto, že to chcem ja.