Iguazu – Národný Park
Medzi moje cestovateľské sny patrí veľa miest. Niekde sa mi už dostať podarilo, inde ešte nie. Do kategórie splnených snov rozhodne patria vodopády Iguazu. Dozvedel som sa o nich od svojho spolucestovateľa a jedného z najlepších ľudí v mojom okolí. Juraja poznám už od detstva takže mu plne dôverujem. Keď som však po prvý krát uvidel spomínané vodopády na obrázku, skoro sa mi zastavil v tele krvný obeh. Tam musíme ísť! A tak sa na náš plán cesty naprieč Južnou Amerikou tento prírodný skvost dostal medzi prvými.
„skoro sa mi zastavil v tele krvný obeh“
V sprievodcovi sme sa dočítali, že Národný Park Iguazu sa dá navštíviť z Brazílie, ale aj z Argentíny. Atraktívnejší sa nám zdal byť práve z Argentínskej strany. Preto sme sa tomu aj prispôsobili. Toto prírodné divadlo predstavuje najväčší systém vodopádov nielen v Južnej Amerike, ale na celej Zemi! Systém tvorí dokopy 270 samostatných vodopádov. Najväčší z nich sa volá „Diablovo hrdlo“.
Okrem vody sa tu dá sledovať aj prales bohatý na jedinečnú flóru i faunu. Nie nadarmo sú tieto miesta zaradené na zoznam svetového dedičstva „UNESCO“. Nachádzajú sa na rieke Iguacu na hraniciach medzi Argentínou a Brazíliou. Kúsok odtiaľto je aj veľmi dôležitý demografický bod. A síce ide o miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov. K spomínaným dvom prilieha ešte Paraguaj.
Iguazu National Park
Po 24 hodinovej ceste z Rio de Janeiro sa náš cestný koráb zastavil v mestečku Foz do Iguacu. Za ním je rieka, ktorá, ako sme mali možnosť neskôr zistiť, je nie len štátnou hranicou, ale aj akoby hranicou medzi celkom inými svetmi. Na jej druhom brehu je skutočne úplne iný svet v podobe paraguajského mesta Ciudad del Este… Cestou sme sa zoznámili s mamou a dcérou, ktoré boli z Čile. Rozhodli sa spoločne precestovať kontinent na ktorom žijú.
Dočasný doprovod im robil Kórejčan no ten ani nevedel kam má namierené. Bol to typický tulák na cestách. Cestoval krížom – krážom po svete zhruba 10 mesiacov. Mimochodom, to tiež nevedel celkom isto a musel to nájsť vo svojom notebooku. Pri otázke kedy ide domov, len pozrel na hodinky a odpovedal, že asi o dva mesiace..
V spoločnosti dievčat z Čile nám bolo príjemne
Náš plán bol jednoduchý. Zistiť spoje k vodopádom a tam niekde potichučky rozložiť stan. Bolo už však dosť neskoro a začalo sa dosť zmrákať. Prvý autobus, ktorý šiel naším smerom nás zobral niekde na okraj mesta. Vybrali sme sa teda nejakou poľnou cestičkou aby sa nám podarilo nájsť kľudné miesto na nocľah, niekde mimo civilizácie. Keďže ostražitosť bola ešte na dosť vysokom stupni, nechceli sme byť niekde na očiach. Času nebolo nazvyš. Obloha sa zmenila na masu tmavých oblakov, z ktorých v dohľadnej blízkosti bolo možné sledovať blesky. Vo vzduchu „visela“ poriadna búrka o čom svedčil aj dvíhajúci sa vietor. Otočili sme sa teda smerom späť.
Naše útočisko pred blížiacou sa búrkou
K prvému domčeku, ku ktorému sme prišli cestou späť to nebolo ďaleko. Sedela tam rodinka. Mladá slečna vo veku asi 20rokov a dve malé deti. Keď sme prišli celkom blízko, z jej tváre bolo cítiť neistotu. Dvaja vysoký belosi so svetlými vlasmi a obrovskými ruksakmi, ktorý sa usmievajú ako by boli z inej planéty. Ani sa jej nečudujem. Juraj lámavou španielčinou na ňu spustil že sme dvaja Európania, ktorý cestujú a nemajú kde spať. Ako videla naše zúfalé a unavené tváre pousmiala sa aj ona a povedala, že o tom rozhodne jej mama.
Nestačila to dopovedať a stratila sa v prítmí domca. Nechala nás tam s dvomi malými deťmi. Tie na nás tiež pozerali ako na mimozemšťanov. Po chvíli sa vrátila mladá slečna v sprievode staršej, asi 50 ročnej pani. Bola ešte nižšia ako tá mladá a mala viacej zavalitú postavu. Snedá pokožka tváre, hnedé vlasy v cope a tmavé oči z ktorých bolo cítiť rešpekt. Hneď sme sa slušne pozdravili a zopakovali to isté čo pred chvíľou mladej. Chvíľu mlčala a premeriavala si nás zrakom. Keď jej spoza pier vystúpili biele zuby a začala sa smiať, cítil som že je dobre. „Claro!“ a ukázala na záhradu kde sa môžeme zložiť.
„Chvíľu mlčala a premeriavala si nás zrakom – Claro!“
Búrka bola čoraz bližšie a blízko nás bolo vidieť na oblohe blesky. Rýchlo sme teda rozložili stan. Len čo sa nám doň podarilo vojsť, spustil sa poriadny lejak počas ktorého sme toho moc nenarozprávali. Obaja sme už boli myšlienkami na Iguazu vodopádoch a predstavovali si ako sa tam motáme. Asi po hodine sa počasie ustálo a prestalo pršať. So zažatými čelovkami na hlavách sme zložili mobilný sporák a uvarili sáčkovú polievku. Po dlhom dni chutila naozaj skvele. Domáci nás chvíľu sledovali ako im v záhrade pobehujeme so svetielkami na hlavách a mali z toho celkom dobrú zábavu. Samozrejme, nás to tešilo, lebo nie je nad to, keď sa stretnú úplne cudzí ľudia z celkom iných kultúr, častí sveta a panuje medzi nimi dobrá nálada a priateľstvo. Mali sme za sebou celkom zaujímavý deň, no v duchu boli naše mysle už na vodopádoch Iguazu…
Ďalšie fotografie z Argentíny a Národného Parku Iguazu nájdete tu.
Leave A Comment