Počasie a jeho vrtochy

Počasie a jeho vrtochy

Počasie je jedna z mnohých vecí, ktoré na svojich cestách nedokážem ovplyvniť. Samozrejme mnohokrát to môže zapríčiniť náhlu zmenu plánu, no ani to nie je vždy na škodu. Takisto nie je ojedinelosťou, že to so sebou prinesie aj nové zážitky.

Dážď na Sahare

Pred tým ako sme plánovali výlet na Saharu som sa snažil zistiť aké teploty tu počas roka panujú. Drvivú časť roka je neskutočné teplo okolo 53 °C. Bolo to skoro až nevydržateľné. Čakali sme kým predsa len slnko trošku zíde za obzor aby sme sa na ťavách mohli preniknúť hlbšie do tejto púšte. V takom teple sa nedalo toho moc robiť. Čo bolo pre nás priam šokujúce bol krátky dážď. Pravdepodobnosť, že na tomto mieste začne pršať počas celého roka je naozaj veľmi malá. Nie len my, ale i domáci dedinčania s radosťou v tvári a rozpaženými rukami hľadeli k nebesám odkiaľ nás kropili osviežujúce kvapky vody.

Spálení a omrznutí v Argentíne

Na ceste cez Argentínu sa nám podarilo zablúdiť. Široko ďaleko ani živej duše. Blúdili sme v močiaroch a nedarilo sa nám odtiaľ dostať. Slnko na nás dokonale pražilo. Príjemných 20°C a 25kg na pleciach v batohoch postupne začali byť poriadne únavné. Kým sa nám podarilo nájsť „poľnú cestu“ boli naše telá zabalené do oblečenia tak dokonale ako moslimské ženy. Trčali nám len oči. Keď sme chceli stopnúť nejaké auto, ktorých za celý deň išlo toľko, že sa dali spočítať na jednej ruke, museli sme sa odmaskovať aby sa nás nebáli, že sme nejakí teroristi. Teplota sa tu počas noci dosť výrazne mení. Ráno keď som sa zobudil na to ako ma trasie od zimy som neveril vlastným očiam. Náš stan bol kompletne zamrznutý a pokrytý vrstvou ľadu. Takisto ani ranná hygiena nebola moc príjemná lebo vstúpiť do zamrznutej rieky chcelo značnú dávku odvahy.

Búrka v Manause

Cieľom našej dvojmesačnej cesty po Južnej Amerike bolo mesto Manaus uprostred amazonského dažďového pralesa. Prišli sme tu trošku predčasne a došli nám už aj financie. Posledné dni sme si teda rozložili stan hneď vedľa odletovej haly letiska. Jeden večer po tom, ako sme sa vrátili z mesta, sme opäť začali rozkladať náš „pojazdný hotel“. Z čista jasna sa zrazu zotmelo. V priebehu pár sekúnd sa z oblohy pustila obrovská masa vody. Juraj stihol vojsť do stanu a skryť batožinu. Kým som ja upevnil z vonku stan bol som komplet mokrý. Bolo to akoby som nestál pod odkvapom, ale priamo pod niekoľkými vedrami lejúcej sa vody. Celé toto „divadlo“ trvalo len niekoľko minút,  no stačilo to na to aby sa pôda dokonale zavlažila. Počas obdobia dažďov je celkom bežné, keď sa v krátkych intervaloch strhnú takéto mohutné prívalové dažde. Príjemne sa sledujú spoza okna, no byť nimi konfrontovaný nie je pozitívny zážitok.

Kúpanie a sneh na La Palme

Kanárske ostrovy sú rajom aj pre turistiku. Na jednom z nich, konkrétne La Palme sme sa rozhodli, že po príjemnom kúpaní v oceáne si dáme trošku „do tela“. Chceli sme vyšliapať na jeho vrchol cca 2200m.n.m.. Akosi sme ale zabudli na to , že s pribúdaním nadmorskej výšky klesá teplota. To spôsobilo, že nás nočná teplota trochu zaskočila a klesla z príjemných 25°C na chladnú 0. Noc sme teda prespali na zemi vo vavrínových lesoch pri teple z ohníka. Akoby toho nebolo málo, došli nám aj zásoby vody. Našťastie sme už boli dosť vysoko a zachránil nás sneh, ktorý sa dal jesť.

Búrka v Kaňone Colca

Počas prechodu Peruánskeho Kaňonu Colca, ktorý je druhý najhlbší na svete bola príjemná klíma. Ani tu sme sa však nevyhli konfrontácii s prudkou zmenou počasia. V „pasci“ vysokých stien kaňonu sa nad našimi hlavami doslova „zatvorila“ obloha. Husté a ťažké tmavé oblaky sa skoro dali dočiahnuť. Netrvalo dlho a začali padať prvé kropaje. Tie sa veľmi rýchlo menili na poriadny lejak. V sprievode s hrmotom sa nad nami začalo poriadne blýskať. Ani krúpy na seba nedali dlho čakať. Úzky chodník, ktorý nás viedol stenami rokliny sa veľmi rýchlo premenil na koryto stále zväčšujúcich sa riečok po ktorých sa čoraz menej dalo chodiť. Keďže terén nám nedovoľoval rozložiť stan nezostávalo nám nič iné len pokračovať v ceste ďalej. Našťastie sa nikomu nič nestalo a my sme noc strávili v premočenom stane pri hlasnom dunení  dravých perejí z rieky v údolí kaňonu Colca.

Zmeny počasia na Death Road

Medzi najadrenalínovejšie zážitky, ktoré mám z ciest, rozhodne patrí cca 60km zjazd na bicykli.  Samotný názov atrakcie hovorí za všetko „DEATH ROAD“. Samotný začiatok je niekde vo výška 4200m.n.m. Tu začína dokonalé adrenalínové šialenstvo. Okolie cesty vytesanej do skál lemujú zasnežené končiare a teplota je niečo okolo nuly. Táto cesta patriaca medzi desať najnebezpečnejších na svete bola donedávna otvorená aj pre bežnú dopravu. Jej opačný koniec je „len“ vo výške cca 1200m.n.m. v hustej džungli a teplote do 30 °C. Počas tejto jazdy je možné zažiť skutočné dobrodružstvo a prejsť tak nielen viacerými klimatickými podnebiami, ale aj dokonalou adrenalínovou extázou.