Pohľad, ktorého sa nedočkal ani jeden z panovníkov hradu Beckov

Takmer vždy keď som ich zbadal, mi napadlo predstaviť si, ako by Beckov mohol vyzerať dnes, ak by sa z neho zachovalo viac. Historické knihy a kronika spomína jeho rozmach a honosnosť počas viacerých štádií svojho fungovania. Žiaľ dočkal sa aj úpadku, no našťastie je možné vidieť stále aspoň niečo, čo z neho zostalo dodnes.

Dnešný výlet bude celkom iný, ako mnohé predošlé. Síce sa chystám pozrieť si zrúcaninu hradu Beckov, no do navigácie zadávam adresu, ktorá je v Trenčíne. Prečo? Žeby na mňa pôsobil pôvodný názov tejto strategicky dôležitej pevnosti na 60 metrov vysokom brale? Jeho údajný pôvodný názov, bol odvodený od latinského slova „Blundix“? To znamená v preklade bludisko a mohol by to teda byť dôvod, prečo sa vyberám do Trenčína, namiesto Beckova. Nie je to však tak, v mojom prípade.

Tentokrát som si istý, že robím správne rozhodnutie. Inštrukcie, kam sa mám dostaviť, som dostal od kamaráta Romana. Ten mi nadiktoval adresu presne, ako keby tam sám býval. Avšak nie. Tiež to tak nie je. Dosť však bolo napínania.

Roman si robí leteckú licenciu a jednou z povinností, ktoré musí splniť, na to, aby ju získal, je nalietať dostatočný počet hodín. V lietadle má občas jedno sedadlo voľné, a tak niekto s ním ide do vzduchu na krátky výlet. Žeby sa tentokrát šťastie usmialo na mňa?

Jasné, veď práve preto sa stretávame na letisku. Ako pasažier v dvojmiestnom lietadle dostávam len minimum inštrukcií. Všetko podstatné, zabezpečuje pilot. Žiadne letušky ukazujúce únikovú cestu, nafukovanie záchrannej vesty alebo ako použiť kyslikovú masku. Nechýba mi to. Nechýba mi ani predaj kozmetiky a instaného jedla na palube. Ideme rovno hore!

Aj napriek tomu, že mám strach z výšok, tak ma lietanie vždy fascinovalo. Som ním priam posadnutý, a preto sa veľmi teším. Netrvá to dlho a už sme vo vzduchu. Prvá vzdušná foto zastávka je nad samotným Trenčínom. S takýmto lietadlom je skvelý výhľad. Nie sme príliš vysoko, no stále bezpečne nad zemou. Sledujem ľudí, ktorí podo mnou s taškami chodia po uliciach. Samozrejme ich nezaujíma, že im niekto letí nad hlavou, no mne to príde úžasné.

Dvakrát sme obleteli hrad Matúša Čáka a poďme ho smerom na juh. Pod nami sú len prázdne, no farebné polia. Cesty a diaľnica, po ktorej sa v nepravidelnom rozostúpení za sebou, v jednom smere prenasledujú malé autá, ako zajac po vybehanej cestičke, na lúke.

Netrvá to dlho a vidím aj druhú foto zastávku, dnešnej cesty. Beckov vyzerá celkom inak, odtiaľto zo vzduchu, ako z diaľnice. Pôsobí útlejšie a ani vonkoncom tak dominantne, ako pri pohľade zdola. Na jeho kráse mu to však neuberá.

Som natoľko unesený z tohto pohľadu, že na chvíľu zabúdam fotiť. Len tak, bez slov sledujem a vychutnávam si pohľad z hora dole. Je celkom jedno, či išlo o trenčiansky alebo tento beckovsky hrad. Ani počas toho najväčšieho rozmachu, ani jeden z jeho najmocnejších panovníkov sa zrejme nikdy nedočkal toho, čo som práve vďaka Romanovi, v tej chvíli sledoval ja.

Teším sa z aktuálnej výhody a výdobytkov dnešnej doby. Síce som si pozrel tieto dva krásne hrady z vtáčej perspektívy, no takisto tu je niečo, čo by som zasa na oplátku mohol závidieť ja, jeho panovníkom. Oni videli hrady v plnej kráse, tak ako ja nie. Dávali si tam svoje obľúbené raňajky, pracovali, zabávali sa. Tak ako všetko, tak aj toto má svoje výhody a nevýhody. Myslím, že najlepšie bude, ak sa zhodneme na tom, že to je remíza a nikto sa nebude cítiť ukrivdený.