Laomei – Zelené útesy

Laomei – Severovýchodné pobrežie

Laomei

Autobus z Keelung -u frčal popri pobrežiu do mesta Shimen. Naša zastávka bola asi v tretej štvrtine cesty. Ani sme poriadne nevedeli kde máme vystúpiť, no moc nás to netrápilo. Prvý cieľ boli lávové útesy Laomei, ktoré sú vo svete známe pod menom „Laomei Green Reefs“.

Vo svete áno, ale nie na Taiwan -e. S angličtinou sa tu toho moc vybaviť nedá a preto sme sa museli pomaličky preorientovať na ešte internacionálnejší jazyk – „ruky nohy papier“ . Po chvíli sa  podarilo vysvetliť aj šoférovi, aby nám dal znamenie, keď budeme mať  vystúpiť.

„doteraz tomu nerozumiem“

Nedá mi nespomenúť platenie v autobusoch. Myslel som, že časom na to prídeme, no doteraz tomu nerozumiem. Pri vstupe je hneď vedľa šoféra malá priesvitná krabička. Do nej treba vhodiť presnú sumu za cestovné. Po vhodení sme vždy s radosťou sledovali ako sa mince kotúľajú jej útrobami ako deti na vodných toboganoch. Ak nemáte presné množstvo, tak výdavok už nikdy neuvidíte. Preto šoféri nemajú problém, keď sa nezaplatí hneď. Kľudne nás nechal vojsť do busu a prípadne si rozmeniť alebo ešte pohľadať  peniaze. Dokonca sa stalo aj to, že len nad nami mávol rukou a nechal nás cestovať zadarmo.

Šofér zastavil niekde uprostred ničoho. Doľava aj doprava sa tiahol dlhý slíž asfaltky, ktorý sa po okolitých kopčekoch vlnil ako had a strácal niekde v diaľke. Snažili sme sa nájsť orientačný bod no okrem informačných tabúľ v čínštine tu nebolo nič. Smerom na západ sa dvíhali vysoké kopce a na stranu druhú pomaly zvoľna klesali. Útesy mali byť na východnej strane takže približný smer sa dal odhadnúť ľahko…

Zelené útesy Laomei

Zátoka Laomei a rovnomerne pomenovaná piesočná pláž. Skaly ležiace na pobreží vznikli sopečnou činnosťou pred tisíckami rokov. Vďaka vlhkému vzduchu a dobrým klimatickým podmienkam je vegetácia v okolí bujná a rozmanitá. Napriek tajfúnu, ktorý sa tadiaľto prehnal dva týždne pred naším príchodom bolo toto miesto skutočne príjemné a okúzľujúce. Správy, ktoré sme mohli čítať zo Slovenských médií sa opäť nepotvrdili.

Severné pobrežie Laomei

Samotný ostrov Taiwan bol v minulosti mnohokrát miestom kde boli vojenské strety. Jeho poloha je medzi dvoma obrovskými veľmocami. Či už je to Čína alebo Japonsko, obaja si robili na toto územie nárok a tým je poznačená história Taiwan -u. Dnes sa vyhlasujú za samostatnú krajinu a čo i len náznak v debate o tom, že sa niekde pochybuje o ich autonómii je veľmi rýchlo spochybnený a zmenený. Práve ako obranné štíty ešte aj dnes lemujú pobrežie ostrova vojenské základne a radarové stanice, kde civilisti nemajú prístup.Inak tomu nebolo ani tu na Laomei.  Aj na tomto mieste sme sa opäť stretli s dobráckou povahou domácich, ktorý nám rozdávali široké úsmevy a pocit priateľstva.

Na prvý pohľad pláž, ako každá iná

Laomei je miesto je skutočne unikátne na celom ostrove. Každoročne patrí medzi najnavštevovanejšie miesta severného pobrežia. Skôr ako sme sa tu dostali som si na internete zisťoval informácie o danej lokalite. Obrázky, ktoré sa mi podarilo nájsť mi prišli ako veľmi dobrá práca grafika a nie fotografa. Až pri samotných útesoch som zistil, že to bol omyl. Tie boli skutočne v najrôznejších tvaroch. Vznikli v dávnej minulosti pôsobením sopečnej erupcie. Vlny oceánu tak vytvorili sopečný útes pri pobreží, ktorý je najkrajší v období od apríla do mája. Jeho povrch je dokonale zarastený zeleným machom a riasami, ktoré tvoria toto bizarné, no zároveň nádherné prírodné divadlo. Na naše nešťastie bola obloha pomerne zatiahnutá, no viem si predstaviť ako to tu musí vyzerať keď je slnko tesne nad obzorom a jeho mäkké svetlo sa odráža vo vlnách Pacifiku.

Mapa Taiwanu spolu s priblíženým detailom lokality kde sa nachádzajú „zelené lávové útesy“

Čas bol neúprosný a v tento deň sme sa mali ešte presunúť na ďalšie krásne miesto. Mal to byť prírodný geologický park v Yehliu, ktorý sa nachádzal južne od Laomei. Samozrejme, že sa mi ťažko od útesov odchádzalo. Aj také vie byť cestovanie a najmä ak je čas obmedzený.

Keď sa chce, tak sa dá všetko! Aj dohovoriť sa s každým.

V malej dedinke sa nám po viac než dvoch hodinách podarilo nasadnúť na autobus smerujúci do Yehliu. Čakanie naň nám spríjemnili dve domáce študentky s ktorými sme sa ako-tak dohovorili. Ani netušili kde je naša “Slovakia“ no na to som si už počas ciest zvykol. Boli veľmi nadšené z tej nepredstaviteľnej diaľky, ktorá je medzi našimi krajinami.