Nemecké Alpy

Ako náhradu som mal mnoho nových chutí a vôní, ktoré celý svet každodenne servíruje po uliciach. Nikdy som nepatril medzi tých, pre ktorých je jedlo záľubou alebo akousi cestovateľskou výsadou. Jasné, aj ja si rád pochutím na všelijakých lakocinkach, ale vydržím aj bez nich. Keby ma na mesiac zatvorili do Seven Eleven, tak tam spokojne prežijem. Veď tam majú predsa aj točenú zmrzlinu.

Nie o jedle však chcem kotkodákať. To mi len tak akosi okrajovo napadlo, keď som začal tlačiť kurzor, na obrazovke, smerom napravo. Niektoré veci som akosi celkom vynechal. Ani som si neuvedomil, že z takpovediac každodennej rutiny, ktorú som mal na Slovensku, sa celkom pominuli. Zrejme ich bude ešte viac a budem si ich postupne vybavovať, keď sa mi znovu pritrafia tak, ako sa to stalo aj pred pár dňami. Veď najmä preto čítaš ďalší článok. Takže už by som sa mohol konečne rozbehnúť a dostať k veci. Ale vieš ako, písanie je jedným z mojich povolaní, takže silou mocou chcem akosi nabúchať adekvátny počet slov, aby to sedelo aj pre SEO.

Mám letnú brigádu v nemeckých alpách. O tom som už niečo písal v predošlom článku. Ak ťa to zaujíma, tak sa k tomu dostaneš celkom jednoducho (Tip : klikni na predošlý článok). Takže dnes to trochu rozvediem. Pracujem od rána do večera. Na fotenie a písanie mi teda moc času nezostáva. Ráno by som mohol ísť na kopce alebo k nejakému jazeru a sledovať ako sa lenivá hmla prevaľuje na horizonte. Z tej práce som však taký unavený ako keby som celú noc bojoval proti najlepším akčným hrdinom všetkých čias. Takže sa nejako vyhrabem z postele a idem pracovať zas. Nesťažujem sa, veď preto som tu prišiel. No a voľno mám vtedy, keď je škaredé počasie. Vtedy máme zatvorené. Moc sa toho robiť nedá lebo prší a je zima. Áno, sú to z časti aj výhovorky, lebo ako raz niekto múdry povedal : „Neexistuje zlé počasie, len zlé oblečenie“. Celkom súhlasím.

Preto sme sa s kamošom pred pár dňami znovu vybrali do hôr. Nepoznám v tejto malej dedine nikoho iba jeho. Bývam na konci obce, pod kopcom, kde už ani líšky nechodia dávať dobrú noc. Preto sa teším, keď zazriem aspoň nejakú hladnú mačku pri odpadkovom koši. V práci sú kolegovia super, no akonáhle máme fajront, tak idú všetci domov, oddychovať. Chápem Mimochodom našiel som si v práci takú malú zábavku. Ešte nikde na svete som nevidel také lenivé muchy ako tu. Keďže pracujem v reštaurácii, tak tu tie malé, otravné, sviňuchy majú toľko žrádla, o ktorom sa iným azda ani nesníva. Tá moja zábavka spočíva v tom, že sa akosi s tými muchami hrám. Niektoré sú také lenivé, že sa nechajú hladkať alebo kotúľať po stole. Ale naspäť k tomu výletu.

S tým kamošom sme išli opäť na niekoľkohodinový trek do okolitých hôr. Treba si predsa tie Nemecké Alpy užiť, už keď som tu. Keď som cestoval po svete, tak som sa takisto poflakoval po kadejakých horách, no každé sú iné. Aj tieto nemecké Alpy sú úplne odlišné od hôr taiwanských, novozélandských, indonézskych, thajských, nórskych… Proste všade je to iné a samozrejme pekné. Teda aspoň mne sa takéto motanie po horách veľmi páči azda zakaždým. Takže sme sa motali po kopcoch aj my. Bolo to super. Po dlhej dobe vystriedať tropické lesy za tieto stredoeurópske. Príjemná zmena.

Všade okolo len zelené lesy, holé šedé skaly, ktoré vyzerali ako tesáky nejakej nadpozemskej beštie. Do toho sa kde tu objavili malé, drevené chalúpky, ktoré akoby tam patrili a boli tam odjakživa. Na zelených lúkach sa pásli kravy a do akéhosi upokojujúceho nepravidelného rytmu cengali veľkými zvonmi na krku. Neviem prečo, ale tá tráva bola akási zelenšia, ako máme my na Slovensku. Ako to tí Nemci robia? Samozrejme som si chcel tieto veľké a na pohľad nevinné zvieratá odfotiť. Pri prvej, ležiacej krave to išlo veľmi hladko. Bola to dokonalá modelka, ktorá akoby vedela, čo presne chcem. Keby takto reagovali aj ženy, s ktorými prídem do kontaktu, tak by to bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Pri druhej to už však dopadlo celkom inak a namiesto fotenia som musel pár metrov do kopca utekať.

Na jednom úseku cesty sme sa museli chtiac či nechtiac zastaviť. Našli sme tam čučoriedky. Nie len zopár, ale celý čučoriedkový koberec. Takáto alpská vysokohorská lakocinka sa neodmieta. Natlačil som sa nimi ako sa len dalo. Kúsok odtiaľ tiekol malý, horský, prameň, takže som si bezproblémovo dotankoval aj tekutiny. O niekoľko výškových metrov vyššie, kamoš našiel veľkého dubáka a radosť bola ešte väčšia. Spoločne sme sa zamysleli nad tým, že nie sme hladní, smädní a ani doma hladní nebudeme, lebo si urobíme nejaké jedlo z toho dubáka. Všetko sme to mali zadarmo a k tomu ešte aj čerstvý vzduch, pekný deň a pohľad na svet. Toto všetko je tam takmer každý deň a zadarmo. Aj napriek tomu sa mnoho ľudí radšej vyberie autom do supermarketu a kúpi si balené ovocie bez chuti, ale hlavne, že je pekné a veľké. Balenú fľašu horskej vody a hríby vypestované na substráte. Každý podľa svojej chuti. Nesúdim, len sa zamýšľam.

Na vrchole jedného z kopcov, na ktorý sme dorazili, už bolo viac ľudí ako cestou naň. Zrejme to bolo aj preto, lebo z druhej strany je moderná lanovka. Z toho som bol celkom prekvapený, že tých lanoviek tu je ako maku. Stačilo sa obzrieť okolo seba a na okolitých kopcoch som ich videl hneď niekoľko. Cesta dole bola samozrejme rýchlejšia, no vždy keď som videl jednu vec, tak som sa pri nej pravidelne zastavoval. Bol som z nej zakaždým pozitívne ohúrený a celkom som na to zabudol, že také niečo v Európe máme a napríklad v tej Ázii som to asi nevidel. Inak si to vysvetliť neviem, lebo nikdy pred tým som nebol taký ohromený z obyčajných lúčnych kvetov. Aj ten môj kamoš len nechápavo krútil hlavou a viackrát sa ma pýtal či to myslím vážne a o čo mi ide, keď som taký hotový z tých malých farebných bodiek, na zelenej tráve.

Práve tie mnohé malé kvetinky, len tak voľne rastúce, v tráve ma uchvátili asi najviac. Za tých pár rokov cestovania po svete som na ne zrejme celkom zabudol. Pred tým, ako som odišiel z Európy, tak som sa zrejme o nich ani nezamýšľal. Teraz, po pár rokoch, som z nich viac mimo, ako z miestnych žien.

K tomu sa mi hodí ešte jedna spomienka. Jedna mladšia kolegyňa sa ma spýtala, v ktorej krajine, z tých čo som precestoval, sa mi páčilo najviac. Odpovedal som jej, že všade. Na tvári som jej však videl, že sa s mojou odpoveďou akosi nestotožňuje a tak som len dodal: „Všade je niečo krásne, len tú krásu treba vidieť.“ To už na ňu zrejme zapôsobilo viac. Alebo už možno o tom len nechcela ďalej mudrovať.

K veciam, na ktoré som zabudol patrí určite aj dlhý deň. Celkom som zabudol na to, že v lete sa horizont celkom stmaví až po 22hej hodine. To je v rovníkovej oblasti nemožné. Napríklad na Taiwane je tma celý rok už po 19tej. Čiže pár dní po návrate do Európy som sa nevedel vynadívať na to, aká je obloha stále farebná a to už bolo dosť neskoro večer.

Maj príjemné dni aj ty!

Aleš