Slovensko sa mi stále vzďaľuje

V tomto prípade sa to všetko poprekrucovalo kvôli tomu, že počasie a teda aj letná sezóna nedopadli tak, ako si predstavovali majitelia letných zariadení. Jeden z nich bol aj môj šéf. Nech nenapínam, tak uplynulé leto bolo dosť na hovno. Údajne si nikto nepamätá, kedy bolo tak škaredo.

To sa samozrejme odrazilo aj na mojej, brigádnickej, dochádzke. Pracoval som málo. A keďže som bol platený od odpracovaných hodín v reštaurácií a nie od rátania dažďových kvapiek, tak aj výplata bola o to žalostnejšia. V júli som nepracoval polovicu mesiaca a august bol ešte horší.

Ako to však býva zvykom, tak sa opäť pritrafilo niečo super, niečo čo celkom zmenilo plány po neviem koľký krát. Jeden deň, keď som nepracoval, prišiel do reštaurácie šéfov kamarát. Mimochodom takisto majiteľ inej reštaurácie. Nejako sa rozprávali a vymieňali si názory. Ten jeho kamoš sa začal sťažovať na to, že ma veľa práce, ale chýba mu personál. No a môj šéf mal presne opačný problém. Mal zamestnancov, ktorým však nevedel dať prácu. Netrvalo dlho a vymenili si ma ako horúci zemiak. Od konca mesiaca august som teda mal nastúpiť v novej práci. Mal som pracovať ako čašník. Tešil som sa, že si teda opäť niečo zarobím a to, že som čašníka nikdy pred tým nerobil, som si radšej nechal pre seba. Netreba predsa každému vešať hneď všetko na nos. Plus keď sa k tomu ešte pridá moja kostrbatá nemčina, tak by som zrejme nemal mať vysoké vyhliadky. Tváril som sa však presvedčivo. Aspoň to mi išlo.

Spolu so mnou tam mala ísť ešte jedna kolegyňa. S ňou sme sa stali veľmi dobrí priatelia. Ona bola z Poľska, takže sa nám aj ľahšie komunikovalo. Kombinácia slovensko – poľsko – nemecko a anglických slov nám prinášala zakaždým kopec zábavných momentov. Keď som jej nevedel odpovedať, tak som sa len začal smiať. Takže som sa smial často a to bolo dobre, lebo verím, že smiech má magickú moc. Naše vety vyzerali aj takto: „Jetz you schody.“

V novej práci to už nebolo také priateľské ako v tej prvej. Predsa len pracovať na kúpalisku alebo v historickom skanzene je rozdiel. Našťastie tam však bola aj tá Poľka a dni ubiehali rýchlejšie. To som aj chcel.

Tá nová práca bola v skanzene, ktorý vlastnil bývalý viacnásobný olympijský víťaz v zjazdovom lyžovaní. Nevedel som čo to je za týpka, až kým som ho osobne nestretol. Bol to veľmi príjemný chlapík, ktorý sa vôbec ničím nevyťahoval. Nebol to žiaden nafúkanec, ktorý by sa nosil ako páv. Presne naopak. Jeden deň som spolu s jeho synmi pracoval na streche rodinného domu a zhadzovali sme starú škridlu. Nerobil medzi nami žiadne rozdiely. Všetci sme pracovali v rovnakom tempe a bolo celkom jedno či som z východnej Európy a oni z Nemecka. To ma veľmi potešilo, lebo mám už skúsenosť aj s presným opakom, keď mi dával nadriadený poriadne pocítiť, že on je omnoho viac, lebo on je zo západu.

Síce som sa tam narobil, ako kôň, a po pol hodine na tej prekliatej streche som chcel utiecť, tak to bola nakoniec príjemná skúsenosť. Na druhý deň, keď som bol opäť v reštaurácií, tak som stretol majiteľa. Spýtal sa ma ako sa po včerajšku cítim. Povedal som mu len to, že on iste vie ako sa cítim, lebo on robil to isté čo ja. Dobre sme sa na tom zasmiali. Od začiatku až do posledného dňa sme spolu aj s jeho synmi mali príjemné dni. Vždy sme sa veľa nasmiali alebo len tak kotkodákali o tom ako ide život, pri pohári nejakého nápoja.

Trvalo to celkom niekoľko týždňov, kým sa medzi mnou a mojimi novými kolegami prelomili ľady. Nakoniec sme sa všetci skamarátili a bolo mi tam o dosť príjemnejšie. Všimol som si, že toto je azda jeden z najväčších rozdielov medzi nami Európanmi a Aziatmi. Nie nadarmo nás v Ázii volajú „Cold Europeans“. Teraz tomu celkom rozumiem a súhlasím. Kým som v Nemecku našiel nejakého kamoša, tak to vždy zabralo značnú chvíľu. Ľudia si tu držia akýsi odstup. Chvíľu to trvá, dostať sa niekomu „pod kožu“. V Ázii? Tam ešte človeka ani nevidím a už sme kamoši, ktorí sa zhovárajú tak, ako keby sa poznali celý život.

Spoznal som sa ešte s dvomi dievčatami, s ktorými som trávil voľný čas, chodili sme na krátke výlety do prírody. Bolo to super, lebo tam kde som býval, tak to ti bol koniec sveta. Tam nebolo naozaj nikoho a už som sa tam začínal cítiť osamelo. K tomu ma prišla pozrieť aj ďalšia kamarátka z Poľska, s ktorou sa poznám ešte z Maroka, kde sme spolu cestovali. Boli to tak príjemné dni pred plánovaným návratom na Slovensko, po dlhej dobe.

Pár týždňov pred odchodom z Nemecka som si stihol kúpiť dron a to bola ďalšia radosť, lebo som o ňom sníval niekoľko rokov. Chápeš z reštiky som vytlačil peněz ako dreva, tak som sa mohol rozšupnúť ako arabský šejk, na dostihoch. Takže som voľný čas vypĺňal trénovaním lietania. Veľmi ma to baví a robí mi to radosť. Fotoaparát je preto trochu v úzadí, ale aspoň si po toľkých rokoch môže trochu oddýchnuť. K tomu som občas ešte pracoval aj na kúpalisku, keď potrebovali nejakú výpomoc.

Na Slovensko som plánoval ísť v prvých októbrových dňoch. Po práci som sa mal previezť s kamarátom, ktorý hral veľmi výraznú úlohu v mojom lete. Písal som už o ňom, takže nemá moc veľký význam ho spomínať opäť. Deň pred odchodom som sa cítil akosi slabšie, no pripisoval som to celkovej únave, po celom lete. Koniec koncov, buď som pracoval ako šrób alebo som nerobil nič. Za celé leto som vystriedal šesť rozličných prác a preto som sa akosi nazdával, že môžem byť aj vyčerpaný.

Aj preto som akosi ľahšie po prekročení štátnych hraníc registroval svoje meno do dobrovoľnej karantény. Veď som tak mohol oddychovať päť dní a potom ísť na test, ktorý mi vybaví legálnu priepustku medzi ľudí. Zdravotný stav sa v priebehu nasledovných dní zhoršil. Každý deň som sa pasoval so silnými bolesťami hlavy, celotelovou svalovou únavou a silnou hnačkou. Prvé štyri dni doma. Slovensko som si veru takto nepredstavoval. Našťastie to na piaty deň začalo konečne utíchať a začínalo mi byť opäť lepšie. Na piaty deň som absolvoval PCR test a deň na to som dostal jeho výsledok. Bol to môj druhý PCR test, no tentokrát bol výsledok opačný, ako keď som ho absolvoval na letisku v taiwanskom Taipei. Bol som pozitívny. Takže karanténu chtiac či nechtiac predlžujem nie len ja, ale aj moji rodičia, ktorí musia so mnou zostať v izolácii. Nebolo to nič hrozné, ale to len preto, lebo rodičia bývajú v dome so záhradou. Tam som sa mohol poprechádzať. Viem si však predstaviť aká to musí byť otrava, ak niekto býva v malom priestore ako garsónka. Keby sa mi toto pritrafilo na Taiwane, kde bývam takisto v jednej izbe, tak by som mal „o zábavu postarané“.

Tak či onak, už rátam dni do vtedy, keď budem môcť ísť opäť von. Dám si dobré espresso, prejdem sa po meste, pôjdem do prírody, stretnem sa s kamošmi, pôjdem si pozrieť nejaký šport… To je to Slovensko, ktoré mám rád. Teda ak sa to bude dať, lebo sa nám tu tie opatrenia na SK akosi opäť sprísňujú. Uvidím, čo bude treba dodržiavať a podľa toho sa zariadim. Doma sa chystám tentokrát trochu zdržať. Uvidím čo všetko sa mi podarí. Plánujem sa však vrátiť naspäť na Taiwan. Tam mi je super a mám to tam rád. Dovtedy chcem napríklad predať veci, ktoré mám tu, na SK, no nepoužívam ich. Ak by si niečo chcel, tak daj vedieť. Cena je dobrovoľná. Mám tu napríklad rôzne knihy, elektroniku, kuchynské náradie. Zastav sa a kľudne si to prehrab. Ak tu nájdeš aj niečo iné, čo sa ti bude páčiť, tak sa dohodneme. Dovtedy sa maj fajn a dávaj na seba pozor. V ďalšom článku napíšem prečo som musel aj po karanténe zostať ďalšie dva týždne doma a kedy opäť opúšťam Slovensko.

Maj príjemné dni aj ty!

Aleš